nedeľa 31. októbra 2010

LONDON-cesta snov... 1st day

Náš krásny výlet sa začal v pondelok, 20.9.2010, keď nás naši rodičia priviezli na parkovisko ku Bille, kde na nás čakal autobus s nápisom "L&J more". Autobus bol znútra pekný, až na to, že to bol autobus, v ktorom sme mali nasledujúci deň a pol cestovať. Jediné, čo aspoň mňa zarazilo, bol šofér s dosť psychopatickým pohľadom a jeho večne zamračený kolega, ktorí fajčili jednu cigaretu za druhou a zazerali na nás. Jasné, že sme ich ako tak chápali, keďže museli šoférovať takú diaľku, ale čo je veľa, to je veľa.
Tak sme sa všetci rozlúčili s rodičmi, ktorí sa tvárili, že sa nevedia dočkať, kedy odídeme, no namiesto toho sme mohli zazrieť slzy v ich očiach /česť výnimkám/. Náš pán učiteľ D. hneď v buse vybral kameru a kým sme kývali vzlykajúcim rodičom, natáčal našu radosť. A tak sa začala naša cesta. Poniektorí začali hneď degustovať pripravené rezne, iní vybrali mp3 alebo iné zariadenia a oddali sa zvukom hudby, iní začali debatovať so spolusediacim, čo bol aj môj prípad. Cestu po Slovensku sme zvládali bez komplikácií, teda až na spolusediadu Kajku, ktorej asi tak 58 km pred Trenčínom začalo tak treba na záchod ako /podľa jej slov/ "ešte nikdy v celom mojom živote". Na Zamarovciach sme teda mali prvú pauzu, kde sme vyprázdnili zásobníky, kúpili na pumpe keksy a čokolády s úmyslom minúť čo najviac peňazí od rodičov. V Trenčíne nasadla do busu naša sprievodkyňa. Smiala som sa, že predtým, ako nastúpila začula som zozadu rozhovor nejakých chlapcov a bolo to niečo takéto: „Dúfam, že to bude nejaká sexy dvadsiatka, ktorá na mňa žmurkne...“ Hneď na to nastúpila milá tetuška dôchodkyňa v kvietkovanej blúzke. Chlapci po tom stíchli. Tak sme sa opäť vydali na cestu do neznáma. Ďalší cieľ bola Česká republika. Ja som cestu dobre poznala, do Brna mi preto zbehla rýchlo. Tam sme mali zastávku č.2.
Ja som pravdaže vedela, čo nás čaká na trase Brno-Praha a síce diaľnica, pri ktorej sa odporúča mať jazyk ukrytý za zubami. Je to naozaj zaujímavá cesta, kde sa všetko natriasa, teda z vlastnej skúsenosti viem, že hlavne močový mechúr. Ja tú cestu mám však rada, je to také uspávajúce... narozdiel od ostatných, ktorý na pumpe za Prahou vystúpili z busu celí vyklepaní a utekali na vecká, iní sa chytali za hlavu, alebo len stáli pred busom s nemým výrazom v očiach a s otázkou: "To čo bolo...?"
Tak sme pokračovali v ceste, ktorej ďalší cieľ bolo Nemecko. Tu nám šoféri konečne začali púšťať filmy a tak to tiež vcelku zbehlo. Okolo deviatej sme sa začali ukladať a hľadať polohy na spanie. Podarilo sa to asi tretine busu a zbytok, kde som patrila aj ja a Kaja, sa o to len márne pokúšal. Preto bolo treba zakročiť a naladiť sa na monotónny hlas Norah Jones. Vďaka nej som zaspala aspoň na pár minút. Potom som discman poslala dopredu babám, ktoré sa tiež neúspešne pokúšali zaspať. Aj im pomohla a tak sme až do piatej podriemkavali. O pol šiestej sme sa nalodili na trajekt z Callais, kde sme museli opustiť autobus a motať sa po obrovskom trajekte, kde sme sa s Kajkou asi tak 5x zamotali, no nakoniec sme našli hornú palubu. Dostatočne som sa tam vykričala, až tak, že som ďalších pár hodín nemala hlas, alebo mi tak preskakoval, že som znela ako zatuchnutá fajčiarka.
Cesta bola príjemná, videli sme biele dowerské útesy a nakoniec aj samotný vysvietený Dower. Opäť sme sa natlačili do busu, kde na nás šoféri zase zazerali, ale my sme to nevnímali, pretože nám konečne došlo, že sme vo Veľkej Británii. Teda aspoň ja určite. Keď sme dorazili do Londýna, črtalo sa krásne ráno. To nás potešilo, no zároveň prekvapilo a hádzali sme pohľady na naše nepremokavé vetrovky, dáždniky, čiapky a rukavice, ktoré nám nabalili mamky, no teraz nám boli vlastne na nič. Pomaly sme sa predierali týmto obrovským mestom, až nás autobus vysadil pri Temži, priamo oproti Londýnskemu oku, ktoré sa ešte nekrútilo. Všetci v momente vytiahli foťáky, D. kameru a kochali sme sa. Ja som však bola zaujatá Londýnskym okom len pár minút, pretože som cez listy na stromoch pred nami videla obrysy hádam najväčšieho symbolu Londýna. Potešilo ma preto, keď sme sa pohli a pred nami sa konečne vynárala vysoká veža, na vrchu špicatá, ozdobená obrovskými hodinami. Big Ben nám pomaly ako na pozdrav odbil nejakú hodinu /nepočítala som to/ a začalo sa robenie fotiek č.2.
A tak sa začala naša pešia túra po Londýne na čele s tetou v zelenom klobúčiku. Najprv sme obišli parlament, potom sme sa dostali k Westminsterskému opátstvu, Piccadilly, Trafalgar Square, Covent Garden,rôzne sochy a fontány a nakoniec sme sa po veľkom moste ponad divokú Temžu dostali k Londýnskemu oku. Keď som pod ním stála, pripadala som si ako mravček. Taký to bol gigant! Po-o-omaličky sa krútilo a my sme sa nevedeli dočkať, kedy v ňom konečne budeme aj my. Pod okom vystupovali rôzni pouliční umelci, bolo to super. Tak, keď sme už mali lístky, čakal nás 4D film o Londýne. Nikdy som na 4D filme nebola, preto ma prekvapili tie sexy okuliare, s ktorými každý vyzeral ako totálny dement. Kino nebolo nejako špeciálne zariadené, len sme sa tam opierali. Film však bol super. Malo to asi päť minút, no bolo to skvelé. Krásna pesnička /ktorú stále neviem stiahnuť/, super efekty, hlavne lietajúce bublinky a sneh. Chalanom sa to až tak veľmi nepáčilo, čakali niečo fakt špica. My baby sme však boli rady, lebo to bolo pre nás tak akurát. Aspoň pre mňa určite.
Tak sme vyšli z kina a pobrali sme sa ku kontrole pred okom. Vysoký černoch a jeho belošský kolega nám skontrolovali tašky, či tam náhodou nemáme smrteľne nebezpečné vreckové nožíky, ktoré sú naozaj častými nástrojmi nájomných vrahov, podobne ako manikúrové nožničky, nedajbože pinzety. Tak sme to všetci prežili a konečne sme postupovali až k miestu, kde sa nastupovalo do tých veľkých bublín.
No ale neboli by sme to my, deti slovenské, keby nenastal ďalší problém. A síce, že nemôžme ísť dve skupiny iba s jedným dospelým. Tak sme pekne obišli miesto, kde sa nastupovalo a vyšli sme von. Tam sa začalo zháňanie uč. č.2 alebo tety-zelený klobúčik. TZK prišla, odbehla kúpiť lístok a na druhý pokus sme prešli cez kontrolu, ktorá bola samozrejme presvedčená, že aj keď sme tam pred desiatimi minútami vreckové nožíky nemali, určite si ich do tašky každý zo desať vhodil. No nestalo sa tak, preto sme absolvovali túto cestu až k tomu šťastnému miestu. Tam sme sa rozdelili. My sme išli s TZK a druhá skupina išla s D. Bolo to super, stúpať stále vyššie a vidieť čoraz viac z tohto zmysluplného mesta. Fotili sme, kochali sme sa, tešili sme sa... Avšak deň sa končil a náš polhodinový okruh ubehol nejako rýchlo. Vystúpili sme z bubliniek a dostali sme rozchod do suvenírového obchodíku, kde sme opäť niečo pokúpili, pohádzali nechápavé pohľady na ceny kľúčeniek a čajíkov v krabičkách s podobou telefónnych búdiek alebo miniatúrnych Big Benov a posedeli sme si pod okom, kým našim šoférom vyprší pauza a budú nás môcť odviezť do Chessingtonu, kde na nás mali čakať naše rodiny.
Dlllho dlllllho sme sa viezli cestou plnou semaforov a križovatiek, až sme sa konečne dostali na miesto. Rodiny tam ešte neboli, iba po čase prichádzali. Napätie stále stúpalo s prichádzajúcimi autami a z nich vystupujúcimi ľuďmi. Keď z jedného auta vystúpila žena, podobná Trandžbulovej /tá z filmu Matilda/, ktorá zabuchla dvere auta takou silou, až sme poskočili a dupotavým krokom sa /pardón za výraz/ dovalila až k D a TZK. Vtedy som vedela, že je naša.
Nestalo sa tak. Keď nás konečne zavolali, usmievali sa na nás blonďavá teta s fúzkatým ujom, ktorých D. Uviedol ako „family Henton“. Zaviedli nás až k ich autu, striebornému dlhému peugeotu, kde narvali všetky naše veci a pomaly sme sa presúvali po nespočetnom množstve ulíc, kde sme míňali hádam stovky domov. Poviem pravdu, keby ma vyložili na niektorej z týchto ulíc, stratím sa v priebehu piatich minút.
Asi po 15 minútovej ceste sme zastali vedľa tehlového domčeku, pred ktorým bola malá záhradka. Teta a ujo nás voviedli dovnútra, predstavili nás svojej dcére Zoe, ukázali nám našu izbietku, kde sme sa zložili a kde sme sa ubytovali. Neskôr nás zavolali na večeru. Odľahlo nám, keď sme na tanieroch zbadali špagety, obyčajné špagety s... mäsom? Nepísalo sa náhodou na papieri, že sú vegeteriáni? No čo už boli sme ticho a pustili sme sa do toho. Bolo to fajn, no únava bola väčšia, preto sme polovicu špagiet nechali na tanieroch a poďakovali sa tete Kay /ako sa nám predstavila/ za večeru. Vtedy sme si všimli v obývačke nejakého čudného chlapca, ktorý bol taký krásny, až to bolelo. Zoznámili sme sa s ním, inak s ich synom, a v úžase sme sa pobrali do sprchy.
Na záver prvého dňa som mala ešte boj so sprchou, ktorú som nevedela vypnúť, no nakoniec som to zvládla, a aj sprcha to prežila. Trošku potopa v kúpeľni, ale niekto to asi utrel, alebo to vyschlo samo. Bolo by to super, keby som ešte na chodbe nevrazila do krásneho chalana č.2 a syna č.2, ktorý sa mi pozdravil a ja som nebola schopná vykoktať obyčajné „hello“, preto som použila slangové „hey“, čo vlastne pôvodne bolo slovenské zvolanie a malo za tým pokračovať „...čo robíš ty debil?“, no bol príliš pekný a príliš Angličan, aby som mu to povedala a on rozumel. Našťastie sa len usmial a odišiel.
 No prvý deň bol za nami a my sme si všetci mohli ľahnúť do anglických postelí, prikryť sa anglickými perinami vypratými v anglických práčkach a voňajúcimi za anglickým práškoma oddať sa anglickým snom o najkrajšom anglickom meste, Londýne a myslieť na to, čo ešte za nasledujúce dva dni všetko zažijeme...