Takže po pár mesiacoch uverejňujem pokračovanie mojej začatej epizódy s názvom *London-cesta snov*... Prepáčte za časový sklz, zabudla som na tooo (aaaa zabiť ma!!!! xxx).
Náš druhý londýnsky deň sa začal. Nie však veľmi príjemne. Budíky sme si síce nastavili na rovnaký čas, no aj tak každý zazvonil inokedy. Bolo to prvýkrát v živote, čo sa mi tak hrozne nechcelo vstávať. Zababušila som sa do londýnskej prikrývky, zaborila som si hlavu do londýnskeho dvoj-vankúša a chcela som celý deň prespať. No pomyslenie na to, koľko vecí sme v ten deň mali vedieť, ma totálne prebudilo.
Opis našich raňajok:
Keď sme prišli do kuchyne, privítal nás Mark, čulý a svieži ako rybička s kávou v ruke a my so zalepenými očami sme sa šuchtali k stolu. Takže, naše raňajky možno rozdeliť na tri časti:
1.cereálie. Keď sme prišli k stolu, privítali nás obrovské škatule s cereáliami. Medové krúžky, vločky, niečo ako celozrnné keksy /ktoré sa potom rozmrvili v mliečku/ atď.
2.Čaj. Samostatná kapitola kvôli tomu, že bol medzi cereáliami a hlavnými raňajkami. Plus, mali ste vidieť Markov výraz, keď som odmietla mlieko do čaju. Akoby som povedala, že sa chystám vyhodiť do vzduchu Tussauds, bože.
3.Toasty. Mňam, mňam! Pustili sme sa do nich ako hladné levy. Bolo ich asi osem a ja ani neviem, kde zmizli. Plus džemíky a maslo. Lahôdka!
Po raňajkách nás Kay nabalila vrecúškami s desiatou, ktoré obsahovali: dve žemle /maslo, šunka, paradajka/, malé vrecko chrumiek, voda, jabĺčko/. Mark nás potom odviezol na miesto stretnutia. Tam nás už bolo dosť a D tam nervózne pobehoval. Nakoniec však všetci dorazili a my sme sa mohli pobrať do centra Londýna. Prvou zastávkou mal byť Tower of London. Väčšina báb tam nešla, pretože to bolo miesto, kde boli uložené zbrane a brnenia a pod. Tak sme sa pomotali po okolí. Navštívili sme perfektné podzemné suvenírové obchody, pofotili sa, preskúmali aj nadzemné suvenírové obchody a pobrali sme sa obzrieť si majestátny Tower Bridge.
Výborne. Takže prvá časť dňa bola za nami. Môj desiatový balíček obsahoval už len chrumky a jablko, ale zachovala som si chladnú hlavu :D. Tak, nasadli sme späť do busu a pobrali sme sa k múzeu Madamme Tussauds. To bolo niečo! Človeku sa nepodarí len tak sa odfotiť s Orladnom Bloomom či Johnym Deppom a ja som sa ich dokonca držala! ;) Bolo to skvelé až do... Áno, musí nasledovať až do, aspoň v mojom prípade. Ovplyvňujúcim faktorom pre mňa bola hororová časť. Baby ma psychicky podporovali pri vstupe do tohto strašidelného sveta, no keď som zbadala dvere a pri nich nápis: „Uteč, zbabelec!“, neváhala som. Nehanbím sa za to, nie každý má rád také veci.
Tak, ešte jednu vec si pamätám, a síce jazdu v malých autíčkach, ktoré nás previedli cestou histórie Londýna. Bolo to perfektné, neuveriteľné! Sedela som sama, no užila som si ten pohľad. Najkrajší bol posledná veľká scéna, kde bol obrovský kolotoč, všade vystreľovali konfety a bolo to krásne! Na konci bola tabuľka s nakreslenou kamerou, kde sa trebalo usmiať a ono vás to odfotilo. No kým som zaregistrovala tú kameru, už bolo po. Fotku som nechala v archíve Tussauds, veď nech sa pobavia...
Posledná plánovaná akcia druhého dňa bola návšteva Prírodovedného múzea. Bolo to... jednoducho wow! Všetky možné vystavené exponáty, zvieratká... Najviac potešila miestnosť, ktorá napodobňovala zemetrasenie niekde v Japonsku. Stáli sme akože v potravinách a odrazu nami začalo triasť, ako pri zemetrasení (to aby mal človek prehľad). Potom sme si s Kajkou povedali, že dosť bolo histórie, prírody a vedomostí o našej planéte a vybrali sme sa nájsť východ. A tuto sa k nám ktovie odkiaľ pripojila skupinka chlapcov, ktorých sme asi v okamihu zaujali, lebo na nás volali niečo ako (foneticky!!): „Hoj!“ Najprv sme sa ich snažili striasť, no napokon sme sa tešili, keď nás nasledovali. Stále čosi hovorili naším smerom, ale najväčší šok bol, keď si ma jeden z nich (asi vodca svorky) pritiahol k telu, vystrel pred sebou ruku s foťákom a povedal: „Smile!“ O fotke sa nevyjadrujem, dúfam, že ju vymazal. Trošku sme pokecali (všetko to bolo sprevádzané zvolaniami jeho kamošov naším smerom: „You are so hot!!“) a zistila som, že sú z Írska (podľa Kaji z Holandska) a mali fakt dosť čudný prízvuk...
Vyšli sme teda z múzea a pobrali sme sa k Harrods-najväčšiemu nákupnému stredisku v Londýne (vraj). Popravde nás dosť sklamalo, hlavne pohľad na ceny... preto sme tak rýchlo, ako sme vošli dnu, aj vyšli von. Avšak ten pocit, že sme v Londýne a aké by bolo žiť tam, vo mne prepukol rýchlosťou blesku. Vrátili sme sa späť pred múzeum a pomaly sme sa zgrupovali. Nakoniec sme všetci nastúpili do busu a opäť sme sa drali tým bludiskom ciest, križovatiek a semaforov do Chessingtonu. Mark tam už bol, naložil nás, popýtal sa, kde sme boli a čo sme robili a podobne, no zrazu sme boli „doma“ a už nás vítala Kay. Povedala, že večera bude o pol hodinu. My sme sa teda šli dať aspoň trošku dokopy a o pol hodinu sme už sedeli za stolom a pozerali na jedlo pred nami. Pol hrubej lahodne vyzerajúcej aj voňajúcej pizze s klobáskou, paprikou a syrom a k tomu opekané zemiaky a (samozrejme) kečup. K jedlu nám tak ako ráno vyhrávalo rádio Magic („Raaadio Maagic, pum pum!“). Priznajme si, večera neobvyklá, ale mimoriadne chutná! Zjedli sme skoro všetko (predstavte si tie porcie!! asi nás chceli vykŕmiť...). Plus! Počas večere sa k nám zatúlal Matt. A tak som začala konverzejšn, ako sa má, a on sa rozrečnil o škole (málo som rozumela, priznávam), ale opantal ma natoľko, že som bola mimo :D Zlatý to chlapec. No a pýtal sa, kde sme boli a tak...
Po výdatnej večeri a mojom ďalšom trapase (no dobre, tak som povedala „very great“, stane sa) sme sa pobrali do sprchy a hajde do postieľok, užiť si našu poslednú noc v anglickom dome, v anglických posteliach, pod anglickými perinami, opantané anglickými zážitkami a mysliace na naše nadchádzajúce posledné zážitky v Londýne...
Tower Bridge
Johnyy :*
*The Beatles*
Prírodovedné múzeum
Harrods
With England mood...
Ivy
