*I'm alone on a bicycle for two*

Asi zo mňa začínate mať pocit, že si o sebe veľa myslím, keď tu stále pridávam fotky a tak. No jediný dôvod je nuda. Fakt sa nehorázne nudím. Príšerne!! Takže aspoň zabíjam čas kombinovaním svojich vintage kúskov s nevintage kúskami :) No čo, tu sú nejaké ukážky :) Čo poviete??

(Indiana girl)

Beautiful day!

I.

*Fools knockin' on my door, calling out my name*

Crazy day, crazy saturday. Without school without homeworks, only one usual Saturday with my best friend. With soo many food, as usually ;) Muffins, sandwichs, crisps... So, only unhealthy food ;) But really tasty.
So, look at my new-old outfit. It is not any unusual style, only normal, but its MINE.
What do you think?
And what are you today? :)

Šialený deň, šialená sobota. Bez školy, bez domácich úloh, len jedna obyčajná sobota s mojím najlepším kamošom. S kopou jedla, ako zvyčajne ;) Muffiny, chlebíčky, čipsy... Takže samé nezdravé jedlá ;) Ale naozaj chutné.
Tak, kuk na môj novo-starý outfit. Nie je to nezvyčajný štýl, len normálny, ale je MôJ.
Čo myslíte?
A ako sa dnes máte? :)

(T-Shirt: H&M-Secondhand, jeans: Orsay, vest: M&S-Oxford street-London)

With good mood :)

Ivy 

*Retro and oldies*

Dnes som natrafila na niekoľko parádnych retro pesničiek z 21.storočia :) Navyše som objavila skvelé duo She & Him, kde "she" tvorí vlastne Zooey Deschanel, jedna z mojich najobľúbenejších herečiek :) Takže počúvajte a relaxujte :)

With kisses!

I.

*Something new*

 Konečne prišla jeseň. Krajina navôkol sa viditeľne menila. Tráva pomaly menila farbu z tmavozelenej na slabučko zelenú a niekde dokonca aj so žltkastým nádychom, vzduch bol čoraz chladnejší a od západu niekedy zafúkal nepríjemný studený vánok. Listy na stromoch sa sfarbovali do farieb žltej, oranžovej, červenej a hnedej. Keď fúkal vietor, pred naším domom na zemi vznikol listový koberec, ktorý pokrýval aj protiľahlú lúku a pozemky našich susedov. Zvieratá si robili zásoby na zimu, aby o mesiac či dva mohli pokojne upadnúť do zimného spánku.

Zo stromu oproti práve dopadali na zem ďalšie a ďalšie listy. Vyzeralo to, akoby pršalo, no nepadali na zem kvapky vody, ale pestro sfarbené listy.

Celú túto zaujímavú scenériu som sledovala z okna svojej izby. Sledovala som pohyb listov, pričom som občas skĺzla pohľadom k svojim dlaniam, kde mi pomedzi prsty visela biela zamatová stužka na niektorých miestach trošku rozstrapkaná. Stále som tomu nerozumela. Nevedela som, čo to mojim rodičom napadlo.

Tak dlho som sa tešila na svoje šestnáste narodeniny začiatkom septembra. Rodičia si dlho lámali hlavu nad tým, aký darček by mi mali kúpiť. Nenápadne som ich raz zaviedla do obchodu, kde som im ukázala tie najúžasnejšie topánky na korkovom podpätku. Jednoducho perfektné. Cena trošku nevhodná na moje pomery, preto som im povedala, že mi od nich pokojne stačí jeden darček.

Bola som ozaj vzrušená, keď mi mama v narodeninový deň po zablahoželaní podala do rúk škatuľu, ktorá bola presnej veľkosti ako od topánok. Pod baliacim papierom vlastne aj naozaj bola škatuľa od topánok, a ja som vedela, že už čoskoro tam objavím svoje vysnívané topánky.

Ibaže to tak nebolo.

Po otvorení škatule som ostala naozaj prekvapená. No povedzte, kto by čakal, že mi rodičia darujú na narodeniny baletné špičky? Aj keď som balet v živote netancovala, navyše som mala zimomriavky pri pohľade na chlapov napasovaných do tesných trikotov, kde im bolo všetko vidno (bŕŕ). Napriek všetkému som zo seba vylúdila silený úsmev a neúprimné ´ďakujem´ obom rodičom.

Prižmúrila som oči a opäť som sa zadívala von oknom. Začala som prstami bubnovať po doske stola, na ktorom som sedela.

Ťuk-ťuk, ťuk, ťuk-ťuk, ťuk...

Znova som sa obzrela po izbe, pričom som pohľad zabodla tentokrát na svoju posteľ, kde ležala prázdna obálka a vedľa nej roztvorený list. To bol druhý darček od rodičov. Najprv som sa zatvárila nechápavo, keď mi otec strčil do rúk zožltnutú obálku, ktorá voňala po levanduli. Mňa však hneď na to oblialo vlažným rumom, keď som si prečítala adresu odosielateľa. Aj napriek tomu som obálku roztrhla a začítala som sa do ručne písaného listu, ktorý bol vnútri nahrubo poskladaný.

Milá Paulína,

po tom, ako som dostala list s Vašimi doterajšími výsledkami na predošlej škole, po hodnoteniach Vašich profesorov, ako aj výchovného poradcu, som príliš dlho neuvažovala nad tým, že Vás neprijmem. Na našej škole by som Vás rada privítala a ukázala Vám, ale hlavne oboznámila Vás s krásnymi stránkami baletu a hlavne baletu spojeného s divadelným predstavením. Verím, že ho budete mať rada, tak ako aj všetky žiačky na našej škole.

Dievčenská tanečná a dramatická škola sv. Barbory sa vlastne zaoberá hlavne tancom ako takým, či už ľudovým tancom, latinskými tancami ale aj tancami typickými pre určité krajiny. Balet je špecifická trieda. Môžeš študovať osobitný balet, akrobatický balet, spojený s rôznymi gymnastickými prvkami, alebo práve balet zapojený do divadelných predstavení, ktorý by som Ti rada navrhla. Je to krásne spojenie, naozaj Ti ho odporúčam. Vlastne, už si zapísaná v triede, kde sa tento typ baletu preferuje.

Takže, teraz k pokynom. Musíš si zabezpečiť baletné topánky s tuhou drevenou špičkou, ktoré budú tvojou súčasťou na hodinách tanca. Inak Ti na baletné skúšky bude treba len hocijaké nohavice ako legíny, tričko a v zime možno aj s dlhým rukávom. Učebnice na klasické vyučovacie predmety obdržíš v škole.

Takže, Paulína, nesmierne sa na Teba teším. 6. septembra sa uvidíme v škole.

S pozdravom

Olívia Figurová, director

Keď som dočítala list, mama sa na mňa usmiala.

„No nie je to úžasné?“ zahrkútala sladkým hlasom.

Zhrozene som sa na ňu pozrela. „Čože?! A čo stredná, na ktorú ma prijali už dávno predtým?“

„Ale prosím ťa, veď to je úžasná príležitosť. Na tú školu neberú veľa dievčat. Sú tam veľmi prísne kritériá. A oni ťa zobrali! Veď to je úžasné.“

„Mami, lenže ja som v živote netancovala a už vôbec nie balet! Nič o ňom neviem!“ vrieskala som.

„Paulína, upokoj sa prosím ťa!“ hromžil otec celý červený v tvári.

„Miláčik, to je škola pre začiatočníkov, všetko sa tam pomaličky naučíš a bude z teba prekrásna baletka.“ rozplývala sa mama. Na to som už žiadny argument nemala. Doslova mi došli slová. Po tomto som jej mala sto chutí jednu streliť po tej jej upravenej tvári a vytriasť jej z hlavy takého somariny.

Rozbehla som sa do svojej izby a zabuchla som za sebou dvere. Odvtedy tu takto sedím a premýšľam. Neviem, čo mám urobiť ako prvé. Zavolať kamoškám, že s nimi nejdem na tú istú školu? Vrátiť sa späť dolu a doriešiť s rodičmi túto vec? Utiecť z domu? Nezmohla som sa však na nič.

Vlastne, čo som mohla spraviť?  

Ivy

Black & White

I love these pictures, but please, don´t have black & white life. Make fun and love other people...

With love.

I.

I will follow you into the dark...

 Dnešný deň je dosť ponurý. Škaredé počasie, zima, sneh sa topí... Tak ako moja nálada. Ešte že sme sa vybláznili s mojím najlepším kamarátom, inak by to bol dnes len deň naplnený depkou. Najpr sa mi vymazal panel s followermi (neskôr som to napravila), potom mi mamka vynadala, že som nervózna kvôli takým malichernostiam (to ma dosť naštvalo, keďže to pre mňa veľa znamená) a nakoniec ma opäť zožieralo to, že ma priťahujú len nesprávni chlapi (zadaní alebo nie v normálnom vekovom rozmedzí...). Preto rozmýšľam nad tým, že začnem cestovať a spoznávať nových ľudí, lebo ja to skrátka potrebujem. Začať niekde v Alpách a písať knihy pri čiernych plesách, neskôr v Taliansku na slnečnicových poliach alebo na gondole v Benátkach, potom sa presunúť do Francúzska. V Paríži na lavičke pod Sacre Coeur, potom niekde na slnečnej pláži. Nasledovalo by Holandsko, kde by som sa predierala radmi tulipánov a všade naokolo by sa točili veterné mlyny. Potom by som zaskočila do Anglicka. Najprv Eastborne, Londýn, Liverpool a neskôr Edinburgh a Dublin... atď. To by bol pre mňa sen. A ešte USA. Možno ani nie tak New York ako tá príroda... Ach!
 Takže, som zvedavá, kam pôjdeme so školou na budúci rok, ak zase Londýn, tak budem rada. No určite budem fotiť viac, ako teraz. A budem si dávať pozor, aby mi hneď v prvý deň nespadol foťák na zem a bol doslova nepoužiteľný ako sa mi to stalo...
 Preto sa nejdem nejako štvať. Mať neustále nervy z každej fyziky a každej chémie, prežívať dni školy ako dni utrpenia. Budem sa tešiť z maličkostí, ako som to robila doteraz a tým urobím štastnejších aj ľudí okolo seba. Viem, že niekedy tu tá zlá nálada bude, no to je už normálne. Budem sa viac učiť, aby som na konci roka mala menej dvoják, no zároveň, aby som sa toľko nestresovala. Pretože škola je len časť života. A hlavne stredná škola. Lebo potom, na vysokej, sa budem zaoberať hlavne vecami, ktoré ma bavia ( a to je skoro všetko, kde nie je potrebné vedieť vzorec, matematický alebo fyzikálny zákon a ani nakresliť graf či robiť rozmerovú skúšku...).
 A tá vec lásky? Ja som toho názoru, že to príde vtedy, keď to má prísť. Osud podľa mňa nie je, ako som to už raz spomínala. Proste by to všetko bolo príliš jednoduché. Náhody, to hej, ale osud? Ach, tak to už nie... O osude môžem hovoriť v americkom filme v situáciách ako "rozsypané papiere po zemi a pomôže mi ich pozbierať zhodou náhod chlapec, do ktorého sa zamilujem", alebo "vrazí do mňa na ulici chlap, s ktorým sa do seba zamilujeme v zlomku sekundy", no to je len mýtus. V skutočnom živote sú jedine náhody, ktoré nie sú ničím garantované a ani nijak predvolené. Preto nečakám na zázraky. Žijem si svoj obyčajný život s ľuďmi, ktorých mám rada a nečakám na žiadne zázraky. Aj keď by sa niekedy zišli... ;)

Pár mojich vlastných výtvorov :)

A ešte jedna otázka. Páči sa Vám nový vzhľad môjho blogu? 

Please write comments.

Let it be!

I.

...I want to be back in London...

Because I love those places. All of them. Because I love that busy atmosphere and those "busy" people. The street performers and big shopping centres. Starbucks Coffee and KFC. Cute guys and what they told me. Always! : "You are really beautiful." "You are so cute." "You are so hot!" (:D) "How are you, beautiful?" etc. I want to live there and feel it, everything. I really miss you London and I want to go back... 


Pretože milujem tie miesta. Všetky. Pretože milujem tú rušnú atmosféru a tých "rušných" ľudí. Pouličných umelcov a veľké nákupné centrá. Starbucks Coffé a KFC. Zlatých chalanov a všetko, čo mi povedali. Vždy! "Si naozaj nádherná." "Ty si taká zlatá." "Si sexy!" (:D) "Ako sa máš, kráska?" atď. Chcem tam žiť a cítiť to, všetko. Chýbaš mi Londýn a chcem sa vrátiť...

(photos by me)

With British love.

I.

My new dress. Price: 2 euros.

I went to the secondhand. Finally!! And I was stricken with this dress (metaphoric).

So me + that dress = :)

But Im not sure. So.. what do you think? 

Šla som do sekáča. Konečne!! A bola som zasiahnutá týmito šatami (metaforicky).

Takže ja + tie šaty = :)

Ale nie som si istá. Takže... čo poviete?

PS: Prosím, poraďte mi, čo na nohy. Myslím, čo sa týka nejakých siloniek alebo tak. Lebo neviem, či nič alebo niečo :)

Nice snowy day.

I.

*In your message you said you were going to bed but I'm not done with the night*

With no words. :)

I.

*Abendessen machen...*

Veru tak, v jeden škaredý upršaný bezsnehový večer som sa rozhodla, že začínam variť. Tak som cestou zo školy kúpila droždie, paradajky a Nivu, počkala som, kým mamka odíde na cvičenie a už som sa s kopou cédečiek nahrnula do kuchyne.

Pokúšala som sa čo-to pofotiť, takže abrakadabra, amore italiano PIZZA by Ivone. :D

                                  Krok number 1. Cesto, ktoré sa najprv odmietalo spojiť.

Krok number 2. Omáčka z paradajok, cesnaku, kečupu a oregana.

Krok number 3. Samotné pečenie (na vrchu s paradajkovou omáčkou, šunkou, Nivou a oreganom.

Krok 4. Jedenie. Ten mám najradšej :)

Tak, čo poviete na výsledok? (to je malá pizza, veľké už boli zjedené).

Do zjedenia :)

I.

*Mad about the boy...*

Takže, dnešný deň som začala mojím obľúbeným vstávaním v ešte o 15 minút skoršom čase (6:15), lebo o 6:50 bol naplánovaný odchod z domu k ortopédovi. Prišli sme tam asi o 6:53 (keďže to bolo asi 20 metrov od bytovky), zobrali sme si časenku a sadli sme si. Číslo 5. Fajn, to by nás mohli rýchlo vybaviť.

 Zavolali nás o dve a pol hodiny. Špica, čo poviete? Bolo tam plno dôchodcov: babka, ktorá kašľala ako tuberáčka, manželský pár, v ktorom bol dedo trošku pod papučou, nahluchlá babka na vozíku, ďalšia babka, ktorá na mňa pozerala tým najvražednejším pohľadom (neviem prečo, asi som jej bola sympatická... :D) a pod. Vždy ma učili úcte k starším, no teraz som mala prvýkrát v živote chuť tresnúť tie babky a dedov, čo prišli asi hodinu po nás a narvali sa do ambulancie, dobre že nezvalili sestričku. 

 A keď sme sa dostali dnu, doktor (ďalší dedo...) mi nepovedal, čo mám s kolenom, len mi dal masť a poslal ma na rehabilitáciu (to mám od sestry, doktor si len niečo mrmlal a možno to bolo hmkanie, lebo si púšťal árie a sonáty, opery...). 

 Teraz je pol tretej a ja som rada, že sedím. Lekárov už nechcem dlho vidieť a nieto ešte dôchodcov, nanajvýš tých psychopatov u lekára. 

 No nič, pozitívum tohto dňa je to, že som nemusela ísť do školy. Pridávam jednu pesničku na dobrú náladu :)

Bye bye!

I.

                                                                              
                                                                             

*Fantázia*

Dnes som objavila citát, ktorý ma veľmi oslovil. „Človek vníma len ten svet, ktorý v sebe nosí.“ Vyslovil ho Antoine de Saint-Exupéry. Spisovateľ, ktorý napísal knihu Malý princ. Každý, kto čítal túto knihu, by mohol tento citát pochopiť. Je vidno, že autor musel mať nejaký svoj vlastný svet, kam unikal pred spoločnosťou. Ja si myslím, že práve preto vymyslel Malého princa ako bytosť z „iného“ sveta. Nehanbím sa tvrdiť, že aj ja mám takúto možnosť unikať pred skutočným svetom. Znie to trochu šialene, ale vôbec nie je. Veľa ľudí by mi závidelo túto možnosť, pretože je to najlepšie, čo človek môže urobiť pre vlastné dobro. Uniknúť do raja oddychu, bez zbytočných problémov, stresu a psychického vyťaženia či už v škole alebo v práci. Ponoriť sa doň, jednoducho vypnúť, všetko vyhodiť z hlavy. Môžem vám povedať, že je to super. Človek potom vníma všetko optimistickejšie, svet sa preňho nestáva niečím nedosiahnuteľným, ale niečím, čím treba počas života jednoducho prejsť. Jasné, že v skutočnom živote budeme musieť čeliť rôznym aj veľmi ťažkým situáciám. Tak povedal francúzsky spisovateľ Marcel Proust, „Roky, ktoré boli pre mňa utrpením a ťažobou ma naučili najviac. A tie šťastné roky? Nič mi nedali.“. 
Nemusíte hneď unikať do vlastného sveta, i keď je to fajn, no obrňte sa sebaistotou a preneste sa aj cez zlé veci, pretože prídu krajšie dni. Možno nie zajtra, ani o mesiac. Ale prídu. A nesmiete sa pocitu radosti vyhýbať. I keď ste práve nevyhrali v lotérii, ani nezískali Nobelovu cenu. Preto prebuďte ducha, ktorý vo vás drieme a túži byť prebudený a oddajte sa šťastným myšlienkam a predstavám. Stojí to za to.

* 'Cause I love SNOW *

 Niekedy mám pocit, že zimu neznášam, inokedy zase že ju milujem. Možno preháňam, možno nie. Ktovie...
Inak, videli ste dnes zatmenie slnka? No, teda, bolo povedané že čiastočné, ale ja som dúfala, že čiastočné znamená aspoň do tretiny, no ako som tak pozerala, videla som len malinkú časť, ktorá bola čierna. A že aká veľká udalosť...
ďakujem za nových členov na Facebooku! Hlavne vďaka Baške. ďakujem :)

With a special winter feeling...

I.