Bolo horúce letné dopoludnie. Alice pomaly kráčala cez les, ktorý sa nachádzal za mestom. Lúče ranného slnka ju šteklili na tvári a jemný vetrík pofukoval pomedzi jej dlhé gaštanové vlasy. Šla cez úzku lesnú cestičku. Milovala toto prostredie, pretože tu bolo nesmierne ticho a pokoj. Nerušili ju tu hluční súrodenci ani ukričaní talianski susedia.
Minule zastala pri jednom z posledných stromov a hľadala miesto, kde by mohla maľovať. Predrala sa cez húšťavu kríkov a celá doškriabaná vyšla na prekrásny trávnatý breh malého jazierka. Voda v jazierku bola tyrkysovo modrá a pri správnom uhle pohľadu sa dalo dovidieť až na dno.
Aj dnes mala v pláne prísť na toto miesto. V batohu sa jej natriasal skicár a farby. Keď tu bola naposledy, povedala si, že toto miesto jednoducho musí ostať navždy v jej pamäti. A mohla to vyriešiť jedine maľbou tejto svojej oázy pokoja. Navyše, maľovala skutočne famózne.
Konečne začal les pred ňou rednúť a tak sa začala okolo seba poriadne obzerať. Po chvíli konečne uvidela húšťavu kríkov a začala sa nimi predierať. Keď vyšla z kríkov, opäť celá dorezaná od tŕňov, zaplavil ju pocit duševného pokoja. Z ruksaka, ktorý mala na chrbte, vybrala deku a rozložila ju na zem k starej vŕbe, čo bol jediný strom v blízkosti jazierka. Vybrala skicár a ceruzu a hodila ich na deku. Potom si šla osviežiť ruky a tvár v jazierku.
Sadla si na deku a otvorila skicár. Jej nedokončená maľba jazierka, ktorá sa nachádzala na jednej z posledných strán, bola veľmi pekná. Pokojne mohla vyhlásiť, že to je najkrajšia kresba, akú kedy namaľovala. Jazierko na obrázku bolo akoby skutočné. Keď ste sa naň dlho pozerali, začali ste mať pocit, že sa voda v ňom pomaly vlní. Nakreslila tam aj vážku, ktorá poletovala tesne nad hladinou a dokonca aj slnečné lúče, ktoré sa odrážali od bielych kameňov na dne.
Odrazu ju však premkol zvláštny pocit. Prevrátila stranu v skicári na čistú a jej ruka začala sama od seba kresliť. Myšlienkami však bola úplne niekde inde, preto si sprvu vôbec neuvedomovala, čo to vlastne kreslí. Jej ruka len tak sem a tam pobehovala po papieri. Po chvíli sa však konečne poriadne prizrela tomu, čo kreslí. Bol to portrét. Portrét chlapca. Čo ju však prekvapilo, bolo to, akého chlapca to kreslila. Bol to Michael, trochu zvláštny chalan od susedov. Bol taký strašne slušný, až to na ňom bolo divné. Alice ho vždy brala ako šprta a bifľoša, pretože sa učil na samé jednotky a učitelia ho vždy veľmi chválili.
Prizrela sa ku kresbe a pohladila chlapca po tvári.
Jej správanie ju veľmi prekvapilo. Krútila nad sebou hlavou a chytila sa za čelo. Vtedy vedela, čo musí spraviť. Vyzliekla si tričko a šortky, pod ktorými mala oblečené bikiny, na brehu si vyzula tenisky a ponožky, a pomaly vošla do vody.
Voda bola príjemne studená, nie však ľadová. Nikdy sa nevedela otužovať, preto jej zopár minút trvalo, kým sa celá ponorila. Po chvíli si však zvykla na chladnú vodu a ponorila si pod hladinu aj hlavu. Z mysle jej tak vypadli všetky myšlienky na Michaela.
Keď po pár minútach vyliezla z vody, poriadne si vyžmýkala vlasy a ľahla si na zem. Rozprestrela si vlasy na trávu, aby jej ich slnko rýchlejšie vysušilo.
Odrazu sa však strhla, pretože za sebou počula nejaký zvuk. Ako keby niekto chodil po tráve. Rýchlo sa posadila a pozrela sa za seba.
Za ňou stál on.
Alice rýchlo vyskočila, z deky strhla tričko a šortky a natiahla si ich na seba. Michael na ňu pozeral úplne pokojne, akoby sa nič nestalo. Alice však nevedela, čo povedať. Cítila, že je v tvári červená ako paprika, pretože ju predsa len videl v plavkách! Vlasy sa jej lepili na tvár a mokré chodidlá mala celé špinavé.
„Čo tu robíš?!“ vybafla naňho po chvíli. Založila si ruky na prsiach a hľadela naňho. Mal na sebe tričko a rifle, vlasy strapaté, no musela priznať,že mu to veľmi svedčí.
„No...“ zamrmlal. „...ja som ťa tak trošku sledoval.“
Zamračila sa a nechápavo naňho hľadela. „Sledoval?“
„Hej.“ prikývol a prstami si prečesal vlasy. Pohľad však po chvíli prestal upierať na ňu. Pozeral niekam dole, na deku. Alice nechápala, čo ho tam mohlo zaujať.
Michael sa zohol a zobral do ruky jej skicár. Srdce jej spadlo až do žalúdka, keď si spomenula, aká kresba tam je.
„Nie...“ zašepkala, no to si už Michael dokonale prezrel svoj vlastný portrét.
„Nakreslila si ma oveľa krajšieho, ako som.“ zaškeril sa na ňu. Pousmiala sa. „No je to pekná kresba. Očividne máš talent.“
Podišla k nemu a skicár mu zobrala z rúk. Zahanbene si ho strčila späť do ruksaku.
„Počuj ja...ako si ma videl...to som sa len...“ koktala, no on sa na ňu len šibalsky usmial.
„Mne to nevadí.“ žmurkol na ňu a sadol si na trávu. Ona si sadla na deku. Vlasy už mala skoro suché, no z končekov jej ešte trochu kvapkalo.
„Ach bože...“ pomyslela si Alice. „Ja som vedela, že sa mi Michael páči. Ale až takto?!“
Michael mal v sebe určité čaro, ktorým priťahoval veľa dievčat. Bol veľmi sebavedomý a to pôsobilo ako magnet. Alice však nebolo jedno z dievčat, ktoré naňho letelo kvôli jeho sebavedomiu. Jej sa páčil on, Michael. Všetko na ňom bolo dokonalé. Jeho čokoládové oči, ktoré jej spôsobovali srdcový kolaps. Jeho jemný úsmev...
Alice si ani nevšimla, ako sa obloha nad nimi zatiahla a po chvíli jej spadla na tvár prvá dažďová kvapka. Zotrela si ju prstami a zahľadela sa na sivé mraky, ktoré pokrývali takmer celú oblohu. Michael si to tiež všimol až po chvíli. Alice rýchlo vyskočila a začala strkať skicár a deku do batohu. Michael jej potom pomohol predrať sa cez kríky. Keď sa im to podarilo, Michael sa vybral úplne iným smerom, ako bolo mesto.
„Hej, Michael, kam ideš?“ spýtala sa. Za ten čas sa už úplne rozpršalo. Lialo ako z krhly a oni boli po chvíli premočení do nitky. Bez slova ju chytil za ruku a obaja sa rozbehli. Alice ešte nikdy nebežala v daždi. Bolo to však také príjemné! Letný dážď nie je taký studený ako na jar alebo na jeseň. Kvapky sú osviežujúce a nepadajú tak prudko.
Alice trošku spomalila a Michael tiež. Vybehli z lesa na rozľahlú lúku, ktorú Alice ešte nikdy predtým nevidela. Mokré tričko sa jej lepilo na telo a z tenisiek jej pri behu kvapkala voda. Alice odrazu pustila Michaelovu ruku a zastala. Zdvihla hlavu hore a zavrela oči. Vystrela pred seba ruky a kvapky jej na ne padali.
Michael sa pri pohľade na ňu usmial. Podišiel k nej a preplietol si prsty s jednou jej vystretou rukou. Pri jeho dotyku Alice prudko otvorila oči, no potom sa usmiala. Kvapky jej stekali aj po tvári, no ona si ich neutierala. Michael sa na ňu pozeral pohľadom, ktorý na ňom tak milovala.
Zrazu k nej vystrel aj druhú ruku a ovinul si ju okolo jej pásu. Vystrašene naňho pozerala, aj keď jej to vôbec neprekážalo. Ruky mali stále spojené a ona to nechcela zmeniť.
Michael sa k nej priam nebadateľne približoval a ona si v pokušení oblizla pery. Vietor, ktorý odrazu zaburácal, im nahrnul ďalšiu spŕšku kvapiek do tváre. Oni to však nevnímali. Len na seba hľadeli. Michael, ktorý ju stále držal okolo pásu, si ju stále viac k sebe pritískal. Ona mu po chvíli pritlačila ruku na hruď. Konečne pocítila jeho teplé pery na svojich. Ich spojené ruky sa v tomto okamihu pustili. Michael svoju ruku zahrabol do jej mokrých vlasov. Ona mu svoju ruku pritlačila na líce.
Obaja si túto chvíľu užívali. Cítili telesnú blízkosť toho druhého. Alice nechcela uveriť ničomu, čo sa v ten deň v jej vnútri prelomilo. Čo všetko netušila vo svojich citoch k Michaelovi. Teraz to všetko vedela. Jeho pery boli odpoveďou na všetky jej nezodpovedané otázky.
Bol to dlhý bozk, ktorý sa dá zažiť iba pri veľmi silnom pute medzi dvoma ľuďmi.
Michael jej perami prechádzal aj popod uši. Alice si zahryzla do pery a cítila sa nadmieru ako v eufórii.
Po chvíli dážď začal silnieť, preto museli prestať. Usmiali sa na seba a Alice až skoro zapišťala. Chytil ju za ruku a rozbehol sa popod jeden z neďalekých stromov. Našli jeden hustý konár, pod ktorým bola zem skoro úplne suchá, preto si tam sadli. Alice vytiahla z batoha deku a obaja sa do nej zababušili. Michael ju objímal a ona sa mu pritúlila na hruď. Pobozkal ju na vrch hlavy.
„Si taká krásna.“ zašepkal jej do ucha. Ona sa mu zahľadela do očí a pobozkala ho.
Dažďové kvapky pomaly dopadali na zem okolo nich, no oni boli uzavretí v tomto malom kúsku ich vzájomného šťastia...
/moja zrejme neocenená poviedka.../
I.
