Beginning

Uverejňujem predslov z mojej knihy, ktorá momentálne vzniká. Aby som tu zaviala kus motivácie... :)

PREDSLOV 

Počas svojho doterajšieho života som zažila rôzne skúšky. A teraz nemyslím len tie školské, ale aj životné. Napríklad prvý krát pocítiť blízkosť smrti, v trošku zvláštnej forme, ale aj tak, zažívať tie pocity, ten zmätok v hlave, neustále miešanie týchto pocitov, vyvodzovanie skutočností a podobne... Proste to prišlo tak náhle, všetko sa zmenilo za pár dní. Či k lepšiemu alebo k horšiemu... to teraz s určitosťou neviem, no myslím si, že je to niečo medzi. Dobré, aj zlé zážitky, ponaučenia, skutky, vzťahy a mnoho iných vecí, nad tým všetkým teraz už len premýšľam. Zdá sa mi to ako neskutočné, akoby som sa zobudila z veľmi dlhého sna. Akoby som tieto dva roky môjho života preležala v kóme, alebo podobne.

Lenže ja som vedela, že to všetko bolo, a nie je to zvyčajný výplod mojej fantázie. Možno preto, že vidím všetko tak jasne, akoby som mala pred sebou nástenku s fotkami, kde by bol zachytený každý moment...

Teraz sedím vo svojej izbe, ťukám prstami po doske stola a rozmýšľam, ako začať. Papier mám nachystaný, ceruzka leží povedľa, čaká sa len na môj povel. Vonku na parapetu padajú dažďové kvapky ako v dokonalej synchronizácii s mojím ťukaním. Ťuk-ťuk, ťuk-ťuk, ťuk-ťuk...

A odrazu viem ako na to. Schmatnem ceruzu a napíšem prvý riadok. Názov ešte neviem, no proste musím spísať všetko, čo sa všetko udialo. Nevie o tom nik, ani jedna živá duša. Keby to niekto vedel, poslali by ma k psychiatrovi, to viem určite. Musí to byť aspoň na papieri, kým je to všetko čerstvé a pamätám si každý detail.

Cítim, ako sa mi rozjasňuje myseľ, keď spomínam na začiatok, ktorý bol najjednoduchší, no zároveň najzložitejší. Ako som svoj život neznášala, lebo bol taký jednoduchý, taký obyčajný! Ach bože, keby som to vtedy tušila...

No ale nebudem strácať čas týmto všetkým. Napíšem prvú vetu a otváram jeden z hrubých zošitov na mojom stole a čítam prvé strany z mojich denníkov. Po pár stranách píšem príbeh s názvom: „Puto“.