Keď tu bola naposledy, našla za jednou z posledných záhrad malé dvierka, ktoré boli však tak veľmi zarastené šípkovým krom, že ani nebolo vidno, čo sa za nimi nachádza. Skúšala pomykať kľučkou, no bola zhrdzavená a zaseknutá. Po pár pokusoch sa jej to však podarilo a ona preliezla dvierkami, pričom si musela dávať pozor na svoje šaty, ktoré si nechcela roztrhnúť na tŕňoch šípky. Keď vyšla von zo záhrady, ocitla sa na nádhernej lúke. Bola plná kvetov a občas niekde rástol strom. Bol to pre ňu dokonalý raj. Cítila sa ako vo vlastnej krajine, ktorú ona objavila, a v ktorej je každučký kamienok či zrnko prachu jej vlastníctvom.
Teraz sa však nemohla zapodievať tým, či jej to tu patrí alebo nie. Pohľadom pomaly prečesávala lúku, každučký jej kúsok. Hľadala to, kvôli čomu tu prišla. Po pár minútach mala pocit, že ho vidí. Pomalým krokom kráčala k stromu, ktorý mal jeden konár ohnutý smerom k zemi, a na ktorom Susan často sedávala a oddychovala.
Pri chôdzi prstami nahmatávala steblá vysokej trávy a hanbila sa pozerať mu do tváre. Namiesto toho sa pozerala pod nohy, nechcela pred ním zakopnúť alebo niečo podobné. Keď už skoro dorazila na miesto, usmial sa na ňu a vykročil jej oproti.
Jeho tmavá pleť ju ako vždy očarila. Vlasy mal rozfúkané od vetra a na tvári mu pohrával jemne drzý úsmev. Privítal ju a obaja sa pobrali naspäť k stromu. Pokúšala sa vyskočiť na zohnutý konár, no vedela, že jej to bude trvať. Konár bol pre ňu privysoký, preto naň musela veľakrát vyskakovať. Dnes jej to však vôbec nešlo a tak ju chytil okolo pása a vyzdvihol ju hore. Keď už sedela, vyskočil aj on.
On, to bol Marcus. Býval v jednom z detských domovov, za ktorým sa nachádzala jej najobľúbenejšia záhrada s hojdačkou. Pred dvoma týždňami ju tam pristihol a ona mu v šoku chcela utiecť. No nepodarilo sa jej to, lebo bol oveľa rýchlejší ako ona a tak ju chytil. Sprvu sa ho bála, no napokon sa spriatelili.
Včera však zistila čosi viac. On ju nesmierne priťahoval. Jeho hladká tvár, nie posiata odpornými vyrážkami, akú mali chlapci z jej školy. Jeho krásna tmavá pokožka, akoby bol Talian, jeho úsmev, jeho pohľad...
Stretávali sa už dva týždne každučký deň. Vždy sa mali o čom rozprávať. Často mala slzy v očiach, keď jej rozprával o svojom detstve, alebo jej rozprával smutné príbehy z vojen, o ktorých sa dopočul, alebo dočítal. Bolo to veľmi smutné, no vždy sa napokon rozveselili behom po lúke alebo sa navzájom kamarátsky objali a obaja sa hneď cítili lepšie.
Od včera sa však všetko zmenilo. Vedela, že ho miluje, a netušila, či mu to povedať alebo nie. Chcela to vyriešiť jemnou stratégiou.
„Tak čo?“ obrátil sa na Susan s úsmevom a odhrnul jej dlhé gaštanové vlasy z tváre, pretože jemný vietor, ktorý pofukoval listami stromu, jej ich privial na tvár.
„Nič nové. Fyzika dnes bola brutálna.“ zasmiala sa. „Učiteľka ma vyvolala k tabuli. Nič som dokopy nevedela, ale príklad mi vyšiel, tak ma posadila s dvojkou.“
„Tak to si mala šťastie, Suzi.“ pritakal, no napokon sa usmial. „Fyzika ma však veľmi nezaujíma. Čo je nové na Mathewsovej ulici?“ žmurkol na ňu a chytil ju okolo pása, keď vietor prehol konár a Susan sa zľakla, že spadne.
„Renovujú potrubie u Potterovcov. Malo už asi sto rokov a často ma v noci budilo, lebo strašne bublalo.“ Susan pokrútila hlavou pri spomienke na svojich hlučných susedov, ktorí bývali vo vedľajšom dome. Marcus sa pobavene zasmial. Potom vytiahol niečo zo zadného vrecka. Bol to niekoľkokrát preložený papier. Podal ho Susan. Pomaly ho roztvorila a tam bolo: „Včera som ti zaplietol struny do vlasov. Dnes si súčasťou čiernobielej symfónie.“ čítala v duchu.
„Teda...to je krásne.“ zašepkala a pritisla si papier na hruď. „To si napísal ty?“
„Ehm...nie.“ uškrnul sa. „Ale vedel som, že sa ti to bude páčiť.“ Odmlčal sa a z druhého vrecka vybral ďalší poskladaný papier. Podal jej ho a ona ho roztvorila.
Bola na ňom kresba dievčaťa, ako leží na zemi a vo vlasoch má rôzne noty a podlhovasté šnúrky, čo mali byť asi struny. Pri nej ležal chlapec a ruku mal položenú na jej líci. Jediné, čo na tom obrázku poznala bol strom, so zahnutým konárom k zemi, ktorý bolo vidieť v pozadí. Bola to nádherná kresba.
„To je krásne.“ vzdychla si opäť. „To si nakreslil ty, však?“ S očakávaním naňho pozrela.
„Áno, toto už áno.“ usmial sa a naklonil sa k nej. „Tuto.“ ďobol do obrázka na miesto, kde ležala dievčina. „To si ty.“ Usmiala sa.
„A toto.“ ukázal zase na chlapca. „To som ja.“
„A toto je náš strom, že?“ spýtala sa a ukázala na strom nad nimi. Prikývol a ona sa usmiala.
Bol pri nej tak blízko. Tvár mal iba trošku od jej. Zbožne naňho hľadela a nejako automaticky ho musela pohladiť po tvári. Pri jej dotyku privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Otvoril oči, no nepozrel na ňu. Postavil sa na konár, čo bol podľa Susan dosť kaskadérsky kúsok, a odtrhol z najbližšieho konára kvietok. Keďže bola jar, na strome ich bolo hojne. Potom si sadol naspäť k nej a kvietkom jej prešiel po tvári. Susan to šteklilo, no napriek tomu sa jej to páčilo.
Až po chvíli si všimla, že Marcus je zase oveľa bližšie pri nej ako predtým. Skúsila to aj ona. Naklonila sa trošku doľava a dotkla sa jeho ramena. Nestrhol sa, len tam ďalej sedel. Kvietok jej po chvíli zastrčil za ucho. Opäť sa k nej priblížil, no teraz to už bolo očividné. Ona spravila to isté a keď už boli od seba len pár centimetrov, zavrela oči. Marcus ju jemne končekmi prstov pohladil po krku a jemne sa jej dotkol perami. Susan vedela, že to je najkrajšia chvíľa v jej živote. Marcus bol k nej nesmierne nežný. Hladil ju po krku a po rukách. Pomaly jej perami prechádzal po brade a niekedy aj popod ňu, až musela zakloniť hlavu. Odrazu ju vystrašilo ďalšie prudké zafúkanie vetra, ktoré uviedlo konár do kolísania. Marcus ju však šikovne objal a pritúlil si ju k sebe.
„Neboj.“ zašepkal jej do ucha. „So mnou sa ti nič nestane.“ Po týchto slovách sa usmiala a oprela sa oňho. S privretými očami vnímala jeho telesnú blízkosť. Cítila jeho prenikavú prirodzenú vôňu. Odrazu ju niečo napadlo. Šikovne sa mu vykrútila z náručia a zoskočila z konára. Zhora na ňu pozeral a nechápavo krčil obočie.
„Však ma nechytíš?“ žmurkla naňho a rozbehla sa naprieč lúkou. Po pár metroch vlastného behu počula, ako Marcus zoskočil zo stromu. Bežali pár minút, kým sa neunavila a trošku nepoľavila svoje, napočudovanie, veľmi rýchle tempo. Vtedy ju Marcus objal okolo pásu a obaja sa zvalili na zem.
Keď sa naňho pozrela, zistila, že si zrejme pri behu dal dole tričko. Mal dokonalé telo. Ležala na jeho nahej hrudi a prstom chodila hore a dole po jeho bruchu.
Po chvíli sa však presunula vyššie k jeho tvári a opäť ho pobozkala. Marcus si ju nežne prehodil vedľa seba na zem a tam ju opäť pobozkal. Potom chytil medzi prsty pár jej vlasov a pohrával sa s nimi.
„Ľúbim ťa.“ zašepkala mu Susan do ucha. Marcus sa na ňu šťastne usmial.
„Ľúbim ťa.“ zopakoval aj on a ich pery opäť spojil bozk.
Vtedy pochopila, že ho nechce už nikdy opustiť. Vedela, že ho nechce už nikdy pustiť z náručia. Že s ním chce byť naveky... kým sa to len bude dať.
- ♥ & ♥
- I.
