I will follow you into the dark...

 Dnešný deň je dosť ponurý. Škaredé počasie, zima, sneh sa topí... Tak ako moja nálada. Ešte že sme sa vybláznili s mojím najlepším kamarátom, inak by to bol dnes len deň naplnený depkou. Najpr sa mi vymazal panel s followermi (neskôr som to napravila), potom mi mamka vynadala, že som nervózna kvôli takým malichernostiam (to ma dosť naštvalo, keďže to pre mňa veľa znamená) a nakoniec ma opäť zožieralo to, že ma priťahujú len nesprávni chlapi (zadaní alebo nie v normálnom vekovom rozmedzí...). Preto rozmýšľam nad tým, že začnem cestovať a spoznávať nových ľudí, lebo ja to skrátka potrebujem. Začať niekde v Alpách a písať knihy pri čiernych plesách, neskôr v Taliansku na slnečnicových poliach alebo na gondole v Benátkach, potom sa presunúť do Francúzska. V Paríži na lavičke pod Sacre Coeur, potom niekde na slnečnej pláži. Nasledovalo by Holandsko, kde by som sa predierala radmi tulipánov a všade naokolo by sa točili veterné mlyny. Potom by som zaskočila do Anglicka. Najprv Eastborne, Londýn, Liverpool a neskôr Edinburgh a Dublin... atď. To by bol pre mňa sen. A ešte USA. Možno ani nie tak New York ako tá príroda... Ach!
 Takže, som zvedavá, kam pôjdeme so školou na budúci rok, ak zase Londýn, tak budem rada. No určite budem fotiť viac, ako teraz. A budem si dávať pozor, aby mi hneď v prvý deň nespadol foťák na zem a bol doslova nepoužiteľný ako sa mi to stalo...
 Preto sa nejdem nejako štvať. Mať neustále nervy z každej fyziky a každej chémie, prežívať dni školy ako dni utrpenia. Budem sa tešiť z maličkostí, ako som to robila doteraz a tým urobím štastnejších aj ľudí okolo seba. Viem, že niekedy tu tá zlá nálada bude, no to je už normálne. Budem sa viac učiť, aby som na konci roka mala menej dvoják, no zároveň, aby som sa toľko nestresovala. Pretože škola je len časť života. A hlavne stredná škola. Lebo potom, na vysokej, sa budem zaoberať hlavne vecami, ktoré ma bavia ( a to je skoro všetko, kde nie je potrebné vedieť vzorec, matematický alebo fyzikálny zákon a ani nakresliť graf či robiť rozmerovú skúšku...).
 A tá vec lásky? Ja som toho názoru, že to príde vtedy, keď to má prísť. Osud podľa mňa nie je, ako som to už raz spomínala. Proste by to všetko bolo príliš jednoduché. Náhody, to hej, ale osud? Ach, tak to už nie... O osude môžem hovoriť v americkom filme v situáciách ako "rozsypané papiere po zemi a pomôže mi ich pozbierať zhodou náhod chlapec, do ktorého sa zamilujem", alebo "vrazí do mňa na ulici chlap, s ktorým sa do seba zamilujeme v zlomku sekundy", no to je len mýtus. V skutočnom živote sú jedine náhody, ktoré nie sú ničím garantované a ani nijak predvolené. Preto nečakám na zázraky. Žijem si svoj obyčajný život s ľuďmi, ktorých mám rada a nečakám na žiadne zázraky. Aj keď by sa niekedy zišli... ;)

Pár mojich vlastných výtvorov :)

A ešte jedna otázka. Páči sa Vám nový vzhľad môjho blogu? 

Please write comments.

Let it be!

I.