*Something new*

 Konečne prišla jeseň. Krajina navôkol sa viditeľne menila. Tráva pomaly menila farbu z tmavozelenej na slabučko zelenú a niekde dokonca aj so žltkastým nádychom, vzduch bol čoraz chladnejší a od západu niekedy zafúkal nepríjemný studený vánok. Listy na stromoch sa sfarbovali do farieb žltej, oranžovej, červenej a hnedej. Keď fúkal vietor, pred naším domom na zemi vznikol listový koberec, ktorý pokrýval aj protiľahlú lúku a pozemky našich susedov. Zvieratá si robili zásoby na zimu, aby o mesiac či dva mohli pokojne upadnúť do zimného spánku.

Zo stromu oproti práve dopadali na zem ďalšie a ďalšie listy. Vyzeralo to, akoby pršalo, no nepadali na zem kvapky vody, ale pestro sfarbené listy.

Celú túto zaujímavú scenériu som sledovala z okna svojej izby. Sledovala som pohyb listov, pričom som občas skĺzla pohľadom k svojim dlaniam, kde mi pomedzi prsty visela biela zamatová stužka na niektorých miestach trošku rozstrapkaná. Stále som tomu nerozumela. Nevedela som, čo to mojim rodičom napadlo.

Tak dlho som sa tešila na svoje šestnáste narodeniny začiatkom septembra. Rodičia si dlho lámali hlavu nad tým, aký darček by mi mali kúpiť. Nenápadne som ich raz zaviedla do obchodu, kde som im ukázala tie najúžasnejšie topánky na korkovom podpätku. Jednoducho perfektné. Cena trošku nevhodná na moje pomery, preto som im povedala, že mi od nich pokojne stačí jeden darček.

Bola som ozaj vzrušená, keď mi mama v narodeninový deň po zablahoželaní podala do rúk škatuľu, ktorá bola presnej veľkosti ako od topánok. Pod baliacim papierom vlastne aj naozaj bola škatuľa od topánok, a ja som vedela, že už čoskoro tam objavím svoje vysnívané topánky.

Ibaže to tak nebolo.

Po otvorení škatule som ostala naozaj prekvapená. No povedzte, kto by čakal, že mi rodičia darujú na narodeniny baletné špičky? Aj keď som balet v živote netancovala, navyše som mala zimomriavky pri pohľade na chlapov napasovaných do tesných trikotov, kde im bolo všetko vidno (bŕŕ). Napriek všetkému som zo seba vylúdila silený úsmev a neúprimné ´ďakujem´ obom rodičom.

Prižmúrila som oči a opäť som sa zadívala von oknom. Začala som prstami bubnovať po doske stola, na ktorom som sedela.

Ťuk-ťuk, ťuk, ťuk-ťuk, ťuk...

Znova som sa obzrela po izbe, pričom som pohľad zabodla tentokrát na svoju posteľ, kde ležala prázdna obálka a vedľa nej roztvorený list. To bol druhý darček od rodičov. Najprv som sa zatvárila nechápavo, keď mi otec strčil do rúk zožltnutú obálku, ktorá voňala po levanduli. Mňa však hneď na to oblialo vlažným rumom, keď som si prečítala adresu odosielateľa. Aj napriek tomu som obálku roztrhla a začítala som sa do ručne písaného listu, ktorý bol vnútri nahrubo poskladaný.

Milá Paulína,

po tom, ako som dostala list s Vašimi doterajšími výsledkami na predošlej škole, po hodnoteniach Vašich profesorov, ako aj výchovného poradcu, som príliš dlho neuvažovala nad tým, že Vás neprijmem. Na našej škole by som Vás rada privítala a ukázala Vám, ale hlavne oboznámila Vás s krásnymi stránkami baletu a hlavne baletu spojeného s divadelným predstavením. Verím, že ho budete mať rada, tak ako aj všetky žiačky na našej škole.

Dievčenská tanečná a dramatická škola sv. Barbory sa vlastne zaoberá hlavne tancom ako takým, či už ľudovým tancom, latinskými tancami ale aj tancami typickými pre určité krajiny. Balet je špecifická trieda. Môžeš študovať osobitný balet, akrobatický balet, spojený s rôznymi gymnastickými prvkami, alebo práve balet zapojený do divadelných predstavení, ktorý by som Ti rada navrhla. Je to krásne spojenie, naozaj Ti ho odporúčam. Vlastne, už si zapísaná v triede, kde sa tento typ baletu preferuje.

Takže, teraz k pokynom. Musíš si zabezpečiť baletné topánky s tuhou drevenou špičkou, ktoré budú tvojou súčasťou na hodinách tanca. Inak Ti na baletné skúšky bude treba len hocijaké nohavice ako legíny, tričko a v zime možno aj s dlhým rukávom. Učebnice na klasické vyučovacie predmety obdržíš v škole.

Takže, Paulína, nesmierne sa na Teba teším. 6. septembra sa uvidíme v škole.

S pozdravom

Olívia Figurová, director

Keď som dočítala list, mama sa na mňa usmiala.

„No nie je to úžasné?“ zahrkútala sladkým hlasom.

Zhrozene som sa na ňu pozrela. „Čože?! A čo stredná, na ktorú ma prijali už dávno predtým?“

„Ale prosím ťa, veď to je úžasná príležitosť. Na tú školu neberú veľa dievčat. Sú tam veľmi prísne kritériá. A oni ťa zobrali! Veď to je úžasné.“

„Mami, lenže ja som v živote netancovala a už vôbec nie balet! Nič o ňom neviem!“ vrieskala som.

„Paulína, upokoj sa prosím ťa!“ hromžil otec celý červený v tvári.

„Miláčik, to je škola pre začiatočníkov, všetko sa tam pomaličky naučíš a bude z teba prekrásna baletka.“ rozplývala sa mama. Na to som už žiadny argument nemala. Doslova mi došli slová. Po tomto som jej mala sto chutí jednu streliť po tej jej upravenej tvári a vytriasť jej z hlavy takého somariny.

Rozbehla som sa do svojej izby a zabuchla som za sebou dvere. Odvtedy tu takto sedím a premýšľam. Neviem, čo mám urobiť ako prvé. Zavolať kamoškám, že s nimi nejdem na tú istú školu? Vrátiť sa späť dolu a doriešiť s rodičmi túto vec? Utiecť z domu? Nezmohla som sa však na nič.

Vlastne, čo som mohla spraviť?  

Ivy