Zavolali nás o dve a pol hodiny. Špica, čo poviete? Bolo tam plno dôchodcov: babka, ktorá kašľala ako tuberáčka, manželský pár, v ktorom bol dedo trošku pod papučou, nahluchlá babka na vozíku, ďalšia babka, ktorá na mňa pozerala tým najvražednejším pohľadom (neviem prečo, asi som jej bola sympatická... :D) a pod. Vždy ma učili úcte k starším, no teraz som mala prvýkrát v živote chuť tresnúť tie babky a dedov, čo prišli asi hodinu po nás a narvali sa do ambulancie, dobre že nezvalili sestričku.
A keď sme sa dostali dnu, doktor (ďalší dedo...) mi nepovedal, čo mám s kolenom, len mi dal masť a poslal ma na rehabilitáciu (to mám od sestry, doktor si len niečo mrmlal a možno to bolo hmkanie, lebo si púšťal árie a sonáty, opery...).
Teraz je pol tretej a ja som rada, že sedím. Lekárov už nechcem dlho vidieť a nieto ešte dôchodcov, nanajvýš tých psychopatov u lekára.
No nič, pozitívum tohto dňa je to, že som nemusela ísť do školy. Pridávam jednu pesničku na dobrú náladu :)
Bye bye!
I.
vazeny pan doktor Lauko? :D zazila som podobnu situaciu, ibaze s kotnikom! :D
OdpovedaťOdstrániťaspon si mala o com napisat dalsi prispevok :-)))
OdpovedaťOdstrániťnie, vážený pán doktor Varholík... :P
OdpovedaťOdstrániťa je to pravda!! :) takéto dni treba zaznačovať ;)