Vždy som si o sebe myslela, že som slabá povaha. Neznesiem bolesť, pohľad na krv mi je odporný, plačem pri nie až ta smutných filmoch a keď na mňa niekto zvýši hlas, už mám slzy v očiach. Bála som sa momentu, keď sa budem musieť v škole ozvať, presadiť sa. Preto som to ani nikdy nespravila a nechala som si skákať po hlave.
No všetko sa zmenilo po veľkej zmene v mojom živote. Moja rodina sa roztrhla a ja akoby som prišla o pol duše. Začala som žiť dvojitý život, ako na hojdačke. Raz na jednej strane, raz na druhej, no nikdy nie s obidvoma naraz. Bolo to ťažké obdobie, no teraz som už zvyknutá. To obdobie určite nezaradím medzi najlepšie vo svojom živote, no môžem mu ďakovať za to, koľko ma naučilo. Myslím, že psychicky ma posunulo o dosť dopredu. Prestala som pociťovať, že som slabý človek. Iste strach z krvi a citlivé nálady ostali, no cítim sa istá. Istá v krokoch, ktoré vo svojom živote podnikám. Žijem sama so sebou vo svojej malej izbe a neviem sa dočkať toho, kedy pôjdem zase niekde do zahraničia spoznávať svet a užívať si život s ľuďmi, ktorých milujem. No žijem v realite. Viem, že človek musí zaplatiť vysoké dane za to, aby si mohol aspoň na chvíľu užiť. Človek sa snaží čo najviac v škole, aj keď to veľakrát nie je ocenené, je mu dokonca aj vynadané, no nevzdávať sa, to je to hlavné.
Minule som si čítala jeden príspevok tunajšej blogerky a zaujala ma táto metafora: „narodiť sa pod šťastnou hviezdou“. Už dlho rozmýšľam nad tým, ako sa k tomu postaviť. Mám šťastie, či naopak? Veď si žijem život bez obáv o peniaze, o život, nehladujem, mám kde spať, chodím na výbornú školu a mám kopec kamarátov... Ľudia sa majú na svete 1000x horšie ako ja. Ach, ako mi je ľúto, že im nemôžem pomôcť.
No niekedy ma prepadnú myšlienky, ktoré nerada púšťam do svojej hlavy. Prečo práve ja? Nikdy som nechcela mať taký život, nevybrala by som si ho. Neznášala som ho už keď som bola malá. Pretože som videla rozdiely oproti svojim spolužiakom. Rodinná pohoda, každý žil v domčeku, mal psíka a šťastnú rodinu. Ja som domáce zvieratko mať nesmela, na dom sme podľa rodičov nemali, pričom viem, že to nebola pravda. Rodinná pohoda u nás bola málokedy a ja som z toho mala zlé sny. Teraz som už staršia, mám 15 rokov, no niekedy mám chuť mať opäť sedem a skryť sa do valčeka na hračky a zapchať si uši. Lenže teraz to pravdaže nejde. Musím počúvať, voľakedy som nedobrovoľne zapojená, občas som ja obeť... A som to azda ja, kto to všetko spôsobil? Veď to trpím už tak dlho... Lenže tu sa nachádzame opäť na začiatku. Mám slabú povahu. Nedokážem sa brániť. Radšej skloním hlavu a počúvam tie výčitky a zlé veci na môj účet a rozmýšľam, čo som spravila zle...
Preto len chcem povedať tým, ktorí sa „narodili pod šťastnou hviezdou“, vážte si to. Lebo veľa z nás to isté tvrdiť nemôže. Ja si však vážim všetko dobré, čo mám a to zlé prijmem, lebo to patrí k životu. A ako ma naučil môj otec: „Nač stahovat kalhoty když brod je ještě daleko.“, netreba sa v krízových situáciách uzavrieť do seba, lebo zlé veci nás naučia najviac. Naučia nás tešiť sa z maličkostí a užívať si čo najviac krásnych chvíľ. Ozajstné problémy prídu. Aj keď ja si myslím, že ozajstné problémy sú už tu... A ja s nimi žijem. Pod jednou strechou. V jednom bode. V tmavom bode, okolo ktorého sa točí môj život. A ja to už nikdy nezmením.
Milujem fotky. A pekné fotky! :) Tak pripájam zopár exemplárov. ;)
Bad-tempered.
I.
